Úvod...
Kresby.
Básne..




       Dnes je 07.05.2011 a pravdou je,       že
neviem tancovať,  ale musím to robiť,  najmä keď
si vypijem,  ma to drapne za boky a rozkmitám sa
v divnej triaške, o ktorej sa nedá hovoriť ako o
celkom chaotickej          - badať v nej náznaky
pravidelnosti, občas sa mi podarí v tej správnej
chvíli pokrčiť koleno,       alebo hodiť ramenom
dozadu za krk, a potom mi šťastie roztiahne ústa
v diabolskom úsmeve.
       Vždy som to obdivoval.  Kupodivu, nie som
až taký sebažráč   - aby som nevládal žasnúť nad
vecami, ktoré niekto robí majstrovky, zatiaľ  čo
ja ich ani trochu neovládam      a nie je tu ani
maličká šanca, že by to mohlo byť niekedy inak -
som jednoducho pritvrdý    na akýkoľvek ladnejší
pohyb         okrem oblúkovitého pádu na kostrč;
napríklad,   keď mi niekto zoberie stoličku spod
riti,  vraj to vyzerá krásne,   keď tak padám do
prázdna,  nebojím sa totiž,      že by som mohol
pôsobiť pritvrdo,  nemyslím na publikum, pretože
ani netuším, že ono tam je. A toto je presne to,
čo je dôležité        - zabudnúť na ľudí a voľne
tresnúť na zadok.
       Pravda,  nič mi nezabráni tancovať,  nič!
Ani ten desivý snímok,   ktorý starý pán z firmy
video ROSA nazval - Naša svadba.
       Skoro tri hodiny,      tam po milom pásme
študentských fotografií      a pokojnom sobáši v
tichom kostole, razantne pohadzujem rukami,  ako
keby som vykonával hlbokú kosbu,  potom miestami
predsúvam chodidlo  a hneď zas druhé,   do rytmu
nad hlavou tlieskam,          a vôbec celý tmavo
zružovievam od nasadenia do toho pohybu,   ktorý
milujem, a ani za mak neovládam.

       Toto už dávno nie je pravda. Nikdy!!! Som
kurva dobrý tanečník! Jay ma učil:


Späť...
Ďalej..
Viac...