Úvod...
Kresby.
Básne..




       Odhliadnuc od toho     odvekého konfliktu
medzi vzdelaným a nevzdelaným publikom   - ktorý
sa nachádza v každom umení -   že teda nie každá
pekná holá žena, alebo krajinka s dúhou       je
umelecký artefakt a nie každá báseň    od Milana
Rúfusa je poézia - odhliadnuc od tohto,     pani
redaktorka,      široká verejnosť ešte nadôvažok
jebe na poéziu. Načo to čítať?     Načo si lámať
hlavu s nejakými magorskými šiframi,       čo sa
už ani nerýmujú? Okrem toho,     že je to trapas
len tak bez hudby,  je to proste málo, neni čas.
       Čistá písaná poézia žije už len pre ľudí,
čo ju píšu,      stratila očareného konzumenta a
urazená sa odsťahovala kde kade do filmov,    do
piesní    a do husto popísaných       a nádherne
ilustrovaných zošítkov masových vrahov.

       Poézia je hŕstka dedulov, stareniek,  pár
gerontofilov            a niekoľko zahriaknutých
introvertov,       čo koktavo milujú rôdnu zäm a
svjecu - majú akési svingers spolky a uverejňujú
svoje rebríčky           a fotografie z orgií na
internete. Hlavne sú voči sebe láskaví,  pozorní
a pôvabní,      a preto sa im darí aj v živote -
láska.
       Potom tu bola, pani redaktorka,  skupinka
extrémne inteligentných trtkov,  teda neviem, už
dlhšie som o nich nič nepočul,  možno sa stiahli
kamsi pod andergraund           (alebo som sa ja
stiahol).  Veľmi som chcel kedysi sa raz ocitnúť
medzi nimi. Sníval som,   že určite tam prebieha
nadzmyslová komunikácia.    Predstavoval som si,
ako budeme spolu v duchu neustále rátať rytmus a
konceptovať výdychy -         Iba sa tak na seba
usmejeme a pomyslíme si:            toto je skôr
fakturácia ako poézia a prečo nie?!    Hi hi hi.
Budeme sa učiť       spelovať svoje priezviská a
následne vedno pocítime    ohromnú pnúť začleniť
svoje vzdelanie do svojho rozťažitého jazyka   a
takto budeme,              pani redakorka, dávať
transparentne na obdiv svoju skokovú    rozumovú
nadprodukciu      a akútnu devótnosť k verbálnej
simplifikácii.
       A potom ešte lišacia svorka, títo šibaly,
ktorí si z celej veci robia piču.  Aj niektorých
z nich som spoznal osobne     a pár krát ma tiež
napadlo, že by som mal patriť medzi nich,    ale
nejak mi to nedalo,     alebo som mal to šťastie
pani redaktorka. Oni majú tú odvahu     a zdravú
drzosť predať svoje vlastné hovno,      vydávajú
knižky a dostávajú sa do povedomia.Toto prebieha
tak najako invalidne -       vytvárajú sa mýty z
bujarých udalostí, ktoré sa nikdy neudiali.    V
gúgly,   čas od času,          visí pár smutných
digitálnych fotografií, na ktorých som kedysi aj
ja osobne stál modelom. Predpokladám,      že na
fejsbúku je toho oveľa viac.

       Ale o tom,   pani redaktorka,   ja už nič
neviem, a ani nechcem vedieť,    oveľa radšej tu
budem s vami z diaľky pičovať.   Je to príjemné,
zvykol som si na tú chuť        - sladká urážka,
v okamihu keď si ju vložíte do úst     - už máte
svoju odmenu -  veru tak, pripomína to farizeja,
čo sa niekde v biblii modlí na kolenách   a trhá
si rúcho na námestí, aby ho všetci videli   - on
už má svoju odmenu. Už nepôjde do neba.
       My už nepôjdeme do neba, pani redaktorka,
v mojom prípade do povedomia,  ale pravda je aj,
že môj tato sa postaral o to, aby som sa nemohol
moc zverejňovať.      Veď ako hovoriť o krehkých
veciach poézie, o pravde a etike,      keď podľa
portálu podlžník bodka eská,      má Peťo Krutek
k tohoročnému februáru         sekeru na daniach
40963,83 euro  - to je jaká palica - tá ma teda
ozaj poriadne dva konce.




Späť...
Ďalej..
Viac...