Úvod...
Kresby.
Básne..




       Aj keď je to hlavne preto,        že naša
literárna obec ma zaslúžene úplne prehliada    a
ako nudný nevzdelaný amatér       v sebe už roky
ukrývam zhrdený jed,    musím tu na tomto mieste
teraz priehľadne a okázalo vyjaviť,   že nič nie
je pre mňa nudnejšie,           potuchnutejšie a
opotrebovanejšie ako pôvodná slovenská literárna
tvorba. Dokonca otvorene priznávam, že sú to,  v
skoro absolútnej väčšine všetko      akési čudne
riedke sračky.
       Z ozaj letmého   iba povrchne zasväteného
pohľadu,     ktorý som tejto literatúre a dianiu
okolo nej venoval,       som už za krátko bystro
vypozoroval, že neskrotná sila,    čo tento stav
zapríčinila, je akýsi prirodzený zákon,    okrem
literatúri mimochodom vyčíňajúci aj inde v umení
- a aj hocikde v pospolitom živote.
       Tento zákon        som si skromne dovolil
vlastnými slovami pomenovať     - Koho tam máš -
urobil som tak      pod vplyvom dávnej historky,
ktorá sa mi odohrala,        keď som ako šťastný
debutant predvádzal kadekomu z rodiny     voňavý
výtlačok časopisu Dotyky        s mojou skromnou
básňou;   vtedy ma istý nemenovaný blízky strýco
obdaroval touto jednoduchou otázkou.
       Koho tam máš?
       Veľmi ma to vtedy pobúrilo,    akéže koho
tam máš?,  no aké?!     Ozaj som tam vtedy nemal
nikoho,    to nedopatrenie vzniklo akousi hlúpou
náhodou a iba tak      bez známej pomocnej ruky,
ktorá zasahuje úplne všade   a bohužiaľ aj všade
všetko tlačí do prdele. Nemusí to byť nevyhnutne
ruka pošpinená peniazmi, alebo tovarom,    alebo
spoločenskými výhodami  - ona často zasahuje iba
tak krásne a nezištne pre dobrú vec, pre dobrého
človeka a priateľa     - ktorého treba podporiť,
posunúť po zásluhe, vydať mu to už konečne,  veď
tak dlho sa už o to pokúša, veď nezáleží na tom,
že je to riedke hovno - ktovie, možno potom budú
mať aj moje hovná väčšie právo na verejný život.
Z tohoto som opäť celkom nekriticky    a zaujate
vypozoroval,         že pre človeka postihnutého
enormnou túžbou tvoriť,            no okrem toho
neobdareného ničím iným   - teda úplne bez zrnka
talentu,     pre tohto človeka je najlepšie stať
sa pomocnou rukou. Verte či neverte - vídim vás.
       A hneď tu máme ďalší zákon        - Zákon
pretláčania vlastného hovna.    Neviem kde sa vo
mne berie taka akási istota, alebo čo to je, ale
fakt som presvedčený, že tohto som ja osobne bol
svedkom,         najmä na inernetových portáloch
venovaných literárnej        a výtvarnej tvorbe,
pretože inak           si skutočne neviem nijako
vysvetliť,    ako sa tam môžu dostať také hrozné
sračky medzi najlepšie hodnotené práce. Zmrd bez
talentu, ktorý sa teda dostane na takýto portál,
rozmýšľa pravdepobne takto :  aha, tento človek,
to tu spokojne kurví rovnako strašne,     ako ja
sám, musím ho predsa podporiť, alebo:      tento
človek je tuná hodnotený týmito ľuďmi      veľmi
vysoko,       ale aha veď tuná toto by som mohol
pozliepať  hocikedy aj ja,  vau,      aká skvelá
robota!
       Sám neviem, kde beriem tú drzosť cítiť sa
povolaný         vyjadrovať sa k takým vznešeným
témam ako umenie,    ale napríklad práve v tejto
chvíli rozhodne, nekriticky   a samozrejme úplne
scestne,  rozlišujem       - v tom, čo sa zvykne
označovať ako poézia,       akési tri proti sebe
stojace tábory :       a.) tichí enormne citliví
vnímači žiarivého krásna prírody,  človeka v nej
i vlastnej ľudskej duše b.) rozkošní objaviteľia
a uctievači svojho drobného pohlavia,    hrubých
výrazov (piča,piča kokotná), kofoly a iných drog
c.) nad celou vecou vysoko stojaci    derivátori
ehehehe anegnôt    pre sčítaných         vedecky
rozmýšľajúcich literárnych snobov.




Späť...
Ďalej..
Viac...