Úvod...
Kresby.
Básne..




       Toto sa kedysi dopodrobna odohralo      v
jednej prímestskej štvrti,         ktorá už dnes
neexistuje.  Býval tam chlapec,   ktorý sa volal
Paťo a veľa ľudí si už naňho  nepamätá. A ani on
sám,  ak zoberieme do úvahy,    že jeho pamäť sa
odnepamäti živí falšovaním obrazov, si toho veľa
rozumného o sebe do kopy nedá.
       Je to skoro        ako keby aj on prestal
existovať,          čo sa pravda nestalo náhle –
nestratil sa a ani sa nevyparil ako duch.   Skôr
to vyzeralo,      ako keby sa pomaly nafukoval a
nebadane obrastal nejakým podobným, ale rozhodne
nie rovnako bezstarostným človekom.
       Bol to malý chlapec         - jedináčik a
rozmaznaný.   Nevydržal veľmi bolesť a rýchlo sa
rozplakal,  ale toto sa mu darilo,   keďže vedel
dobre klamať,       úspešne tajiť pred ostatnými
dôležitými chalanmi.       Dokonca bol najlepším
Marošovým kamošom,         ktorý tu bol na ulici
absolútny boss a spolu si vravievali,     že oni
ešte nikdy neplakali a ani nebudú nikdy plakať.
       To, že jedného dňa všetko potupne prasklo
a potom to už z Paťa kvapkalo,  až kým ho odtiaľ
spolu s celou ulicou nevysťahovali,       nie je
dôležité, pretože toto sa odohralo ešte,     keď
bolo všetko v poriadku a na mieste.
       V to ráno sa Paťo zobudil dosť neskoro  a
aj keď si to nijako zvlášť neuvedomoval,   cítil
sa skvele.             Celé jeho telo bolo ihneď
naštartované vyletieť. Z kuchyne voľačo voňalo –
káva a nejaké jedlo   a niekto sa tam rozprával.
Bola to najskorej babka a Tetánka,     ktoré tam
určite zasa veštili zo sósu,     čo sa stalo tej
bielunkej v tvári,     čo býva v podnájme u pani
Majerovej,    že teraz vyzerá taká až do modra a
prečo už nepečú tak často,      tie veľké guľaté
chleby, ktoré nemajú s maslom konca kraja.
       Vonku svietilo bohovské letné slnko.
       Paťo sa odkopal,    otočil sa na brucho -
nohy si skrčil pod seba,      ruky si položil na
vankúš,     hlavu si položil na ruky a začal ňou
jazdiť medzi lakťami   z jednej strany na druhú.
Popritom sa mu ešte,       akokeby samé od seba,
otvorili ústa     a začali spievať nejakú hudbu,
ktorá sa mu akurát páčila    – napríklad Červené
jabĺčko, alebo zo seriálu Zlatá šachta.
       Tento úkon       všetci v Paťkovej rodine
volali kývať sa      a robievala to vraj aj jeho
mama,        keď bola malá a bol to naozaj mocný
šamanizmus.   Mocný - ako napríklad zariekanie a
tanec za dážď,       alebo aby bola dobrá úroda,
pretože sa dalo       pri tom jazdiť na koni bez
sedla,         ísť na lov alebo skočiť do vody a
zachrániť tak Anku a potom si ju odviesť až pred
jej dom,  kde ona ľúbila iného,  ale aj Paťo mal
inú frajerku,    čo sa veľmi zamotalo a nakoniec
museli byť iba priateľmi,     aj keď ju už veľmi
veľmi musel pobozkať.
       A vždy keď celý život  okolo seba prešli,
ona chcela len a len jeho   – pretože on bol ten
hrdina.
       Dnes bolo najlepšie vracať sa stále k tej
chvíli,  keď mu ona povie,     že ho bude navždy
ľúbiť a on ju potom pobozká    na jej malé tenké
pery a výstredný špicatý nosík - ako rožtek jeho
malého vankúša - tak.
       Viackrát sa stalo, že ho pri tomto kývaní
niekto prekvapil, ale to mu nevadilo, dalo by sa
dokonca povedať,  že vyspevoval ešte hlasnejšie,
keď mal tušenie,         že niekto počúva a ešte
hlasnejšie,  keď vedel,   že je to niekto cudzí.
Takéto niečo sa mu potom ešte stalo veľakrát   a
aj človeku,   na ktorého sa neskôr nafúkol sa to
veľakrát prihodilo a rovnako aj on sa potom vždy
trocha hanbil.  Lenže tamten si už potom nemohol
dovoliť vyskočiť cez okno,   alebo niekoho silno
objať, alebo inak - iba tak zmiznúť, a tým raz a
navždy celú vec nechať za sebou v izbe.
       Keď sa teda Paťko       troma gracióznymi
pohybmi preniesol cez parapet rovno do záhrady a
urobil      ešte pár roztočených opitých krokov,
musel sa popri stene potichu prešmyknúť hore   k
dverám, kde mal postavené kopačky.  Keby ho bola
babka zbadala vonku v ponožkách,   bol by dostal
minimálne do duše  a keby sa mu nechcelo vyzerať
dosť previnilo, možno aj na riť.
       Aj keď  v piesni jeho detstva      naozaj
trochu zanikali bicie,    babka mu občas kožu na
riti vyprášila a nebolo to ani tak dávno   (Paťo
ju odvtedy už naozaj začal podozrievať         z
jasnovidectva),     keď ho znova načapala holého
pod perinou.   Vôbec nevedel pochopiť prečo vždy
tak očervenie a začne ho ťahať za lakeť,  keď on
sa cíti nahý    v tej hladkej tme tak príjemne a
potichu.
       V každej záhrade   je vždy niekoľko super
výborných miest a tuná to bolo najmä okolo plota
a nad garážou. Ak nerátame povalu  (kde bývajú v
zime veľké priesvitné mrože)   bola záhrada celá
úplne najbohovskejšia na hranie.
       Garáž na autá,      v ktorej mali babka s
dedkom bicykle,    bola skoro celkom nalepená na
plote,    a keď ste sa nohami zapreli do uličky,
mohli ste sa pomaly vyvliecť na jej strechu.
       Tam sa dalo perfektne         schovať pod
marhuľovými konármi,    dobre sa nadžgať a ležať
niekde v Afrike,  kde rastú stromy so škoricovou
kôrou a vanilkové kvety.      Alebo trhať lesklé
marhuľové listy, pretrhnúť ich v ústach,  urobiť
do nich jazykom dierku a hovoriť o tom,      aké
motorky a člny si kúpiš      - to keď tam bol aj
Maroš - alebo akých psov si kúpime Anka - ale to
v poslednom čase menej,       pretože s Ankou sa
v poslednom čase nedalo robiť skoro nič.
       Keď sa predvčerom    stretli na zmrzline,
vôbec sa mu nepozerala do očí       a dokonca mu
povedala Patrik, čo veľmi štípalo, a potom sa už
ani on na ňu nepozrel. Pozeral sa zmrzlinárke na
orieškové brucho,        ktoré mala pod uzlom na
košeli, ale to bolo strašné, lebo Anka tam vľavo
stále veľmi bola      a každé jej vydýchnutie mu
hučalo v hlave ako zákerný bočný vietor,       a
nakoniec jej ani nemohol povedať, že Anča,    aj
keď Maroš na ňu dvakrát zakričal      - ty tučná
krava.
       A najhoršie bolo,      že sa nedalo na to
veľmi zabudnúť a dosť to Paťovi kazilo,      keď
chcel na ňu myslieť -
       Lenže teraz bolo treba rýchlo,     naozaj
pekelne bleskovo, vybehnúť z verandy.
       Paťo to urobil naozaj v poslednej chvíli,
pretože babka práve vyprevádzala Tetu Anku.  Keď
si za rohom zaväzoval kopačky, počul, že Tetánka
pošle Aničku        a že vraj už dneska dostala,
pretože hodila do šporáku nové podkolienky.
       To bola dobrá správa.    Teda to, že bude
môcť byť s Ankou od rána sám.    Mohli by sa ísť
pozrieť ku koľajniciam  – tam kde mu včera Maroš
povedal,   že piča je chlpatá žena a on si ju aj
predstavoval ako nejakú tučnú dámu s chĺpkami na
tvári, dopodrobna a znova a znova.  Keď sa teraz
pozeral, čo modrého to rastie na hnoji,  povedal
to  slovo do žihľavy  a  mal  z  toho  diabolské
teplo, najmä z tej druhej slabiky,  ktorá znela,
tak ako keď šuští papier z čokolády.
       Na hnoji bolo vždy na čo pozerať,    dedo
sem dával aj zlomené víno do sadry     a utopené
mačiatka,  ktoré mravčali,  keď ich ráno topil v
kýbli.     Trvalo to vtedy naozaj dlho a Peťo sa
musel ísť na ne pozrieť     a oni vedeli plávať,
šplhali sa po svojich veľkých slepých hlavách  a
otvárali ružové a fialové papuľky  – a neskôr tu
boli, ako tri chlpaté banány a nedalo sa od nich
odtrhnúť oči - ako sú červavé a vrú.
       Ak sa mu ešte podarí nájsť ich kostričky,
čo sa podobajú na biele okaté jašterice, bude sa
môcť znova ubezpečiť,    že nevyzerajú vôbec ako
slepé,    ale ako keby uvideli nejaký hustú tmu,
ktorá sa im teraz trúsi z očí.
       Paťo toho vedel o tme dosť, že cez deň je
dobrá,    ale v noci nie,        pretože je plná
všelijakých červených farieb a pohybov,   ale aj
láka ako černicový kompót hore v špajzy  a je aj
hojivá na oči a ráno sa v nej narýchlo balíčkujú
prsia a baby ju mávajú pod sukňami, keď im vidno
doďaleka.
       Najďalej v záhrade viseli hrušky.
       Paťo vzal od plota veľký oberák,    ktorý
vyzeral ako šibnutá sieťka na motýle, a ihneď sa
stal najvyšším kráľom     a prezidentom všetkých
maslových hrušiek až po nebo,  o čom svedčila tu
v jeho rukách honosná berla   s červenou korunou
na konci.    Vo vinohrade mu oberák spadol medzi
krpaté jablone,   ktoré tam čupeli pod hroznom a
podarilo sa mu        zraziť päť tých obrovských
kyslých jabĺk,  ktoré nikto nechce jesť,  ale aj
tak mu budú všetci nadávať,     a preto sa aj na
chvíľu poriadne zľakol a odprášil naspäť k plotu
schovať sa za suché konáre.
       Tam boli vždy mravce a mravce sa mu veľmi
páčili už od dôb, keď kočoval v bugine - pozeral
sa na ne cez to blbé      tapacírované operadlo,
ktoré sa nedalo ani za svet podliezť,        ani
poodstrčiť ani nič,   ako si slobodne kráčajú po
chodníčku a naťahoval nad nimi ruky.   Dnes mali
nejaké čudné dlhé krídla ako Zorrove plášte, ale
nikam nimi neleteli,  namiesto toho išli voľakam
za sebou peši,  a to sa zdalo Paťovi dosť čudné,
skôr by pochopil,      že budú machrovať ako tie
šlahnuté lastovičky,    keď má začať pršať a oni
vám lietajú skoro popri ušiach       ako sprosté
pojašené muchy.   Mravce si to mašírovali niekam
do zeleniny a Paťa napadlo,  že babka dala včera
namočiť fazuľové struky na omáčku     a že by už
nebolo od veci trocha sa najesť.
       Babka sa síce čudovala,  kedy vyšiel, keď
ho vôbec nepočula,  ale mala celkom fajn náladu,
takže jej stačilo, keď povedal,  že pred chvíľou
a vypýtal si jesť,  čo ju vždy upokojilo    a aj
Ankinej babke    to vždy urobilo na tvári dobro,
takže to bolo treba robiť často    a potom sa aj
chvíľu pred nimi nadžgávať -  to boli potom deti
dobré.
       Babka ešte obed nenastolila,       akurát
chystala koláč   a na stole mala skoro plnú misu
vylúpaných čerešní.   Paťo strčil ruku do misy a
nadžgal si plné ústa toho čerešňového filé     a
hneď na to ho napadlo,    že si nebol umyť ruky.
Ale babka si to nevšimla,           pretože bola
zamestnaná  zasa  miešaním snehu.     Babka bola
ošľahaná mnohými bielkami.
       V hrnci  sa tackala nejaká napitá krupica
a v ľadničke nebolo nič dobrého,   a tak si Paťo
vypýtal omastiť a opaprikovať chleba  a sadol si
oproti otvoreným dverám do špajze.   Keď vyjedal
stred krajca,  myslel na dve lienky,   ktoré raz
našiel v špajzy na polici s lekvármi  a potom mu
naraz vonku odleteli z prsta  – ale aj tak v ten
deň neskôr pršalo.   A keď dožužlával dlhú hnedú
kôrku, hore odrazu vrzla brána,       a preto sa
musel rýchlo spratať naspäť do kopačiek,   čo sa
mu aj super podarilo a ihneď bleskovo vybehol na
tvrdú hlinovú cestičku k bráne,     na ktorej už
veľakrát musel darovať krv z kolena   - ale dnes
nie.
       Anka mala oblečené nejaké    biele babské
šaty,      ktoré sa uväzovali za krkom na mašľu,
biele sandále       a nejaké na zeleno bodkované
nohavičky, ktoré jej presvitali cez sukňu.  Bolo
na nej teda hneď vidno, že nikam na koľajnice sa
dnes nepôjde.  Paťo si z toho,  ale nič nerobil,
pretože naisto vedel,    že veľká náruživosť pre
slimáky a chrobáky, čo spolu mali, jej len tak z
hlavy určite nevyfučala a že bude stačiť,    keď
obráti pár tehiel na brucho - a tak to aj bolo.
       Ona mala veľký strach z tých    hrdzavých
stonožiek,    ktoré vždy harmonikovsky zdrhli do
diery a bála sa aj pavučiny, aj keď pavúkov nie.
Paťo tomu nikdy neporozumel a chudákov pavúkov z
toho tiež veľmi boleli ich staré kríže,  pretože
vždy rozsekala palicou každú ich sieť,        čo
uvidela. Ale zasa vedela hocičo chytiť do ruky a
aj kobylky, ktoré sa zasa hnusili Paťovi.
       Keď už mali v pohári dosť, tých okrúhlych
ploskáčov,  čo sa robia mŕtvymi,      bolo treba
založiť farmu na slimáky,       ale nikde neboli
žiadny ružový – títo boli najcennejší,  lebo ich
bolo najmenej        a ešte tí s hrubými hnedými
pásikmi a ani takých žiadnych nenašli.     Preto
Paťo musel preliezť cez dve záhrady   - preľstiť
ostnaté drôty,  železné špice      a inú zákernú
domobranu,  aby sa dostal pod starý orech,   kde
ružové slimáky najčastejšie bývali.
       Toto sa mu skvele podarilo a keď zoskočil
pred Anku rovno z vrchu plota,    pocítil v sebe
teplú víťaznú pýchu,        ktorá ho ešte chvíľu
zohrievala,    aj potom,      keď o chvíľu na to
počupiačky ukladal slimáky na lopúchové        a
marhuľové listy,    ale keď si ona potom stiahla
nohavičky na kolená,       čupla si pred neho na
chodník  a uprela naňho prvý dlhý modrý pohľad v
jeho živote,   už by teda nemohol vôbec povedať,
že ako mu je.
       Predtým mu bolo trebárs blažene, to vtedy
keď mal plné ústa krémešovej plnky,     alebo mu
bývalo zima,    alebo bol normálne nejaký slabý,
ale teraz mu teda bolo tak dáko všelijak.
       Paťo takto ďaleko     ešte nikdy v živote
nevidel.
       A aj keď tam na ňu vtedy uprel   iba dva,
alebo možno tri trochu dlhšie pohľady   a všetko
to trvalo dokopy     iba slabú detskú polminútu,
jemu mu to ostalo celé v hlave, pekne dopodrobna
-   každý okamih       zlepený silným sekundovým
lepidlom.
       Ako tam čupí,    jeho druhý modrý pohľad,
keď si berie lopúch, striasa z neho slimáka    a
necháva ho tam vedľa seba  strážiť svoje listové
tajomstvo.        Ako si palcami rýchlo naťahuje
nohavičky,      keď je už po všetkom a ako ľahko
potom odtiaľ o chvíľočku vybehne       oranžovou
bránou rovno von na letom rozparádenú ulicu.




Späť...
Ďalej..
Viac...