Úvod...
Kresby.
Básne..




       Peter Krutek     bol už od malička milý a
dôverčivý chlapec,  naletel by každému, čo i len
krčmovejšiemu klamárovi,        pravda aj sám sa
neohrabane pokúšal          niekoľkokrát klamať,
pravdupovediac klamal dosť často, najmä v rannom
veku si veľmi vymýšľal,        aby získal úchvat
priateľov a žien           (boli to veľmi milé a
neuveriteľné príbehy najskôr o hocičom, čo mohlo
v danej chvíli trochu okamžite vyzdvihnúť   toho
prostého nebohého chlapca:        o dravom sexe,
peniazoch a zhýralom živote,    ktorý od malička
Peter podnikal s mnohými dievčencami      a tak)
neskôr však ho strach, príroda           a krutá
kresťanská výchova úplne pripravili o      tieto
schopnosti potrebné na prežitie  a hlavne o chuť
púšťať sa do lži,          avšak dôverčivosti ho
kupodivu napozbavili ani zamak;        nie že by
nechcel kradnúť,         niekoľkokrát sa aj o to
pokúšal, možno dokonca povedať že, dva,   či tri
razy aj čosi úspešne odcudzil,    no rovnako ako
aj pri klamstvách,      cítil sa pri tom trápne,
bolo mu to nepríjemné,         bál sa snáď hanby
neprekonateľnejšie ako iní,       nad ktorými sa
nerozpakoval ohŕňať špicatým nosom,  že zlodeji,
hajzli! - a za toto pokrytetctvo,        ho osud
náležite a právom neskôr potrestal.
       Keď bol Peter už mladým mužom, stretol sa
raz v lete,           len tak naľahko v tielku a
kraťasoch, s iným mladým mužom, bolo to fatálne,
pretože tým mužom bol umelec, sochár, hypnotický
rozprávač a neodolateľný vyhraňovač svojho sveta
Peter Valach     (Peter, to je meno pre sochára)
toho času študent    strážiaci stavbu pod firmou
Kynos,           ktorá patrila Petrovi Krutekovi
staršiemu, otcovi nášho Petra a         ďalšiemu
neodolateľnému človekovi slova.    Peter Valach,
ako sa sám po pár rokoch vyjadril,   dostal ranu
ihneď,   alebo krátko na to,     ako sa ho Peter
Krutek dotkol (podali si ruky)  Peter Krutek bol
veľmi pekný muž       (dodnes vlastní tichý šarm
blázna) a podľa vlastných slov Petra Valacha, aj
neočakávane skromný            a nesebavedomý na
podnikateľské dieťa;  výslovne spomenul vykanie,
ktorým ho Peter Krutek bezprostredne obosielal a
úctu,          akú mu odzačiatku preukazoval ako
umelcovi: láska bola okamžitá.
       Onedlho na to,        po dlhých nadšených
rozhovoroch,  po mnohých partiách dámy,    ktorú
spolu títo muži hrávali    na spoločných nočných
službách pod čiernou vlajkou Kynos,   po mnohých
nebezpečne autorsky elektrizujúcich      vetách,
ktoré Peter Valach nezodpovedne   umiestňoval do
hladnej mysle Petra Kruteka       ako Lord Henry
Wotton a Basil Hallward zároveň,      po temných
prúdoch horucej kávy,        valiacej sa ulicami
dláždenými kockami cukru,       bol Peter Krutek
neodvolateľne               a navždy poznamenaný
presvedčením, že jediné,        čo tu má zmysel,
je robiť umenie       a toto ho neopustilo až do
dnešných dní        (s vínimkou okamihov, keď sa
rehocú spolu so ženou a deťmi         na nejakom
nezmysle,       alebo keď beží ráno do Ivanky na
Mohylu, paráda!)
       Peter Krutek starší, spomínaný muž krásne
nezhmotneného futuristického slova o zajtrajšku,
v tom čase už celkom stratil svoj predtým nemalý
vplyv na nášho Petra,    viackrát sa obaja spolu
konfrontovali so     zrejmým nezhmotnením tohoto
jeho slova,        ba niekoľkokrát ho nepríjemne
pristihli pri plánovanej         čas naháňajúcej
absencii pravdy - kulehe, to však takisto nijako
nepoznamenalo dôverčivosť Petra Kruteka,   a keď
ho Peter Krutek starší požiadal       o synovskú
službu vložiť svoje meno   do spoločného biznisu
Kynos - ochrana osôb a majetku - povedal áno, čo
spolu potvrdili podpisom          pod niekoľkými
guľatými pečiatkami              - na zmluvách i
splnomocneniach o plnej právomoci konať    - pre
vtedy už značne zadĺženého  a po šťastnom živote
so ženami na južnom vidieku dychtiaceho    Petra
Kruteka staršieho (verím,    že si to neplánoval
Tatíčko, ozaj úprimne).   Dopadlo to presne tak,
ako sa to tu rozvláčne        pokúšame naznačiť.
Nešťastne.  Peter Krutek neprekonateľne nakazený
tými čiernymi kiahňami,   čo sa volajú umenie sa
zakrátko utiahol do nočnej samoty   - hlupáčik -
pod hviezdy,          ktoré svietia pred krokami
strážnikov na tichých obchôdzkach;   tam uveril,
že je básnik   a kreslieval si slová a obrázočky
až celkom po prvé      nadržané trilky drozdov a
robil tak niekoľko rokov,             krásnych a
neužitočných - blázonko,       potom si aj začal
platiť vlastnú stránku,  podporoval sám seba ako
umelca,  čo je trochu smiešne,        ako keď ťa
načapajú honiť si, ale nevadí, prostučký to robí
dodnes,  hádam uveril aj v to, že má zmysel,  ak
o sebe človek napíše naivnú pravdu,     že je to
nevyhnutné a má to hrubú silu, milé.      (V tom
slove trovy počuť trávenie,   zažívanie a zdravé
grgnutie,  exekuckanie, oblačné dlžné na tieňoch
zrážkami z ušlej dažďovej mzdy,    morské penále
Venuši)




Späť...
Ďalej..
Viac...