Úvod...
Kresby.
Básne..
Že vraj strašne veľa ľudí sa tu prvý krát
objaví s krídlami. A ešte viac, vlastne skoro
všetci, začnú do dvoch minút lietať. Je to
pochopiteľné, aj ja som mal na ramenách veľké
biele letky. Ale niekedy si ľahnem pod lampu,
napočítam do desať, otvorím oči a ničomu
nerozumiem. Ako keď z mojej starej postele
rástli oranžové jahody.
Kedysi som túto posteľ mal vo svojej
izbe, veľakrát za deň som na nej narovnával
obrovský zelený poťah. Trávil som na nej veľa
času, pretože som vtedy rád myslel na
sprostosti, na vylomeniny a na dievčatá a aj
preto, že okrem malej skrinky sa mi tam nič iné
nezmestilo, len dvere a kúsok béžového koberca.
Je pravda, každý deň som ju vysával a pri
pohľade na ňu som si často, ja šibal,
predstavoval, že keď ma príde navštíviť nejaké
dievča, nebude si môcť nikam inam sadnúť.
A to už bude polovica roboty za nami. Áno, mal
som tú starú posteľ naozaj rád, ale prečo sa tu
rozprestierala všade kam som dovidel a prečo z
nej rástli jahody, tak to nepochopím. No - možno
tú prvú časť by som ako tak mohol stráviť – bolo
by to naozaj nebo na zemi, keby sme si ja a
dievčatá nemali vôbec kam sadnúť - nie?, ale
pomarančové jahody? Niekedy to lampa asi trocha
pomieša - neprečíta to celé, musí sa jej však
nechať, že ešte nikdy som sa tu - v predsieni do
krajiny C, necítil zle - zakaždým som sa niečo o
sebe dozvedel.
Prvý krát som bol skutočne ohromený. To
podľa mňa musí byť každý - ak má len trošku
fantázie, ak sa mu sníval aspoň jeden pekný sen,
- alebo ak sa aspoň raz vo svojom živote pozeral
na čosi, čo mu pripadalo krásne, tak musí byť
hotový ako ja.
Najprv som zacítil vôňu ihličia a
čokolády a do prižmúrených očí sa mi natlačili
svetielka a záblesky. Postavil som sa, chvíľu
som si obzeral svoje mocné krídla a potom mi
moje oči vytiahli bradu do výšky a položili mi
hlavu dozadu na krk. Nado mnou sa týčil obrovský
vianočný stromček – na každom konári niečo.
Roztiahol som krídla - a nejako bohovsky, samo
od seba, ma vystrelilo, pomedzi zlaté šišky,
marcipánové cukríčky a medové kolieska, smerom
hore k ligotavej hviezde na špici. Rozkýval som
farebné lampášiky, postrapatil salónky,
pohojdával som sa na strieborných reťaziach a
pľuval na prskavky, až kým sa neobjavili čísla.
Prvýkrát som sa ďalej ako do predsiene nedostal.
Je to jasné. Keď som bol krpec, jedny
Vianoce, som zaliezol dozadu pod stromček a
čušal som tam horeznačky možno aj dve hodiny.
Nechcelo sa mi ani večerať, ani zle robiť, ani
nič - dedo ma musel vytiahnuť za nohy. Naozaj si
nespomínam, na nijakú inú svoju dlhšiu súvislú
činnosť z tých čias, okrem námesačného spánku.
Myslím, že to bol môj prvý nekonvenčný pohľad na
svet, taký úplne môj, hlavne preto, že nikto iný
z rodiny by sa vtedy pod ten stromček nezmestil
a teda môj prvý pobyt pod lampou ma trafil rovno
do srdca. Mal som šťastie, aj keď som celých
dvadsať minút lietal v predsieni a stálo ma to
majetok a na Mesto som musel čakať celý ďalší
mesiac. Niekedy sa jednoducho nedá odísť z
predsiene.
Odvtedy sa mi to nepodarilo ešte
niekoľkokrát. Raz som išiel labuťou uličkou, raz
som bol zaľúbený prskaný gepard a raz alebo
dvakrát ma odpočítavanie prekvapilo v mori, pri
koralových útesoch, medzi bublinkami. Miestami
sa to podobalo na vnútro akvária – šteklili ma
huňaté rastliny, obracal som na brucho
hviezdice, zhltol ma obrovský kŕdeľ lietajúcich
rýb a neónok a našiel som si perlu. Nemohol som
sa ponáhľať, moje telo bolo dlhé, klzké a vláčne
a plné toho mora a farieb a keď všetko zmizlo,
pripadal som si prázdny - more zo mňa zrazu
vytieklo a už mi potom chýbalo.
Taká nenaplnenosť a nedokončenosť je inak
vo mne často, nechce sa mi vstať a vypnúť lampu,
civím do jej tmavého klobúka, na zázračnú
žiarivku, na slovo Alading, čo sa dnu leskne
hore nohami - ležím a vzdychám. Asi to tak
má byť, pretože ak sa človek jedného dňa dostane
do svojho osobného raja, ťažko sa môže nažrať za
pár minút – ani tri hodiny nie je dosť, snáď ani
týždne by mu nestačili.
Úplne najdlhšie som sa spamätával, keď mi
lampa povedala dosť na povale. Čupel som kúsok
za polovicou a už vo mne pekne vrela snoričská
horúčka. Vzadu ostávalo ešte kopu vriec a škatúľ
- do ktorých som ani nenakukol a v tmavých
kútoch sa leskli zlaté rámy starých obrazov.
Červená desiatka ma rozzúrila, začal som skákať
a jačať, že nech idú do riti, posratí úžerníci,
čurácka peep show a tak – po chvíli ma to síce
prestalo baviť a šľahol som sa o zem, ale oči
som zavrel až pri štvorke a hrešil som ešte aj
doma. Pravda, vtedy to nebola vina systému, bola
to moja vina, prekročil som dvojdňový zdravotný
limit. Šesť hodín som prehrabával staré veci –
som maniak.
A naposledy pred dvoma týždňami sa mi
tiež nepodarilo vytiahnuť päty z predsiene, je
to jednoducho veľká nástraha pre ľudí, čo sú
trocha mimo tak ako ja - tárať sa vo svojej
šľahnutej predstavivosti. Alading na nás skvele
zarába. Akurát som privolal vchody a chystal som
sa vstúpiť do Mesta, ale zvádzal ma aj Les,
pretože tam sa dá super jašiť – bol som fajnovo
rozbláznený a dúfal som, že mám ešte pár minút k
dobru, ale nemal som.
No tentoraz sa mi zdalo, že život je
jednoducho bohovský. Ústa mi rozťahoval nevkusne
široký úsmev, v ušiach ma pálil vietor a pery mi
brneli. Pamätám sa na to presne, lebo práve
vtedy zavolal môj starý priateľ Roman – a môj
život sa presťahoval do kúzelného klobúka.
Romanov hlas bol nejaký bez šťavy, ale
bolo skvelé počuť niekoho skutočného z
minulosti, ladilo to s mojimi doznievajúcimi
pocitmi a tak som sa celkom rád navliekol do
nohavíc a vyrazil von. Keď som vychádzal zo
dverí, ešte stále som cítil pod nosom studenú
chuť sopľa a ruky a nohy ma oziabali z tej
svetovej kĺzačky, ktorú som nechal v predsieni.
Šmýkali sme sa s Marošom a Ankou po kolenách, po
zadkoch a po chrbtoch, až kým sa nezotmelo. A
Marošova mama nám potom doniesla z roboty
laskonky. Celkom tak ako kedysi.
Podnik sa volal Močiar. I to mi brnklo na
strunu. Odkedy nefajčím, rád sa občas dobre
nadýcham dymu, takže ani pavučinový opar, s
ktorým som sa míňal na schodoch mi nevadil a k
tomu ešte to meno. Výborné. Vo štvrti kde som
vyrastal sa objavujem málokedy, stále však
môžem povedať, že sa v nej vyznám – v Močiari
kedysi predávali zákusky: krémeše, veterníky a
jahody so šľahačkou. Cvendžali tam dezertné
lyžičky po tanierikoch od čokolády a nad dverami
spala Snehulienka. Keď som si sadal oproti
Romanovi, padol mi zrak na stĺp v prostriedku
miestnosti, pred rokmi sa na ňom usmievali
trpaslíci. (Možno sú tam ešte aj teraz, škeria
sa v tme na spodky mahagónových doštičiek. Som o
tom presvedčený, za tristo rokov z nich budú
fresky.)
Roman sa podobal na svoje staré fotky zo
školy ešte menej ako ja. Prvé čo som si všimol
boli jeho vlasy - vyzerali normálne, pekne sa
leskli jeden vedľa druhého a ani trocha
nepripomínali niekdajšie schlpené vlákna. Tuším
by som ho ani nespoznal takého ulízaného, keby
sme sa len tak stretli niekde na ulici – tá
krovina - čo mával vždy na lebke - sa mi zdala
nezničiteľná a dám krk na to, že aj kaderníčky
mali pred ňou náležitý rešpekt. Druhá vec bola
ruka, ktorú mi podal, síce rovnako veľká, ale
strašne biela a mäkká. A aj oči mal nejaké
dosklenena.
- Som rád, že si prišiel – povedal a
usmial sa, ale kvôli tej ruke a očiam, sa mi
zdalo, že ho to namáha.
- Jasné, však aj ja som sa tešil.
- Veľakrát si sľúbil, že sa ukážeš.
(Toto neznelo ako výčitka a hlas sa mu
máličko zafarbil.)
- Cítil som sa pri vás nejako hlúpo.
- Prečo?... Často sme o tebe hovorili.
- A ja som na vás často myslel – povedal
som veselo a nahlas, pretože do očí sa mi začali
tlačiť slzy. Ani som si poriadne nesadol a už
som bol dojatý. To sa mi inak stáva, keď niekomu
vyznávam lásku. Môže ísť aj o chlapa a nemusím
ho mať ani obzvlášť rád, ak spolu dlhšie pijeme,
môže ma v istej chvíli prepadnúť záchvev
náklonnosti. Pravda s Romanom to bolo inak,
nebol som opitý, naozaj mi bol blízky, aj keď
sme sa pár rokov nevideli, dôvernejšieho
priateľa som asi nikdy nemal.
Objednali sme si fľašku červeného a kávu.
Barmanka mala čiernu minisukňu a jej stehná a
potom pohľady, ktoré sme si s Romanom vymenili
urobili s nami niečo dobrého, aspoň naoko nás
spojilo mužské sprisahanectvo a úvod sme mali
zrazu za sebou. Začali sme sa baviť o starých
známych, o veciach, čo sme spolu zažili – kto
koho a kedy stretol, na čom jazdí, kde robí
Martin, s kým žije Linda, a prečo je Beata furt
taká pekná.
- Videl som ju na koncerte ,
aristokraticky tam tlieskala. Nenormálne pomaly.
- Cica.
- Mišo mi tvrdil, že je úplne bohovská.
- Ona bude do smrti jeho vírus, vždy
hovorí o nej. Vôbec si nevšimneš, že nemá kozy.
Toto minule omieľal celú hodinu.
- Pamätáš sa ako sme mu dávali hobľa?
- Nodoriti, musel nás dobre nenávidieť.
- Ja jediný som si neutekal sadnúť, keď
vošla triedna. Lenže držal som ho chudáka akurát
za nohy.
Pri tejto poslednej Romanovej vete sa ma
zmocnil mierny ha-ha záchvat a minútu som pútal
na seba barovú pozornosť a aj jemu sa trocha
triasli ramená a brada. Ale len trocha.
Dlho, veľmi dlho, som ju ani nespomenul.
Vedel som, že je smutný kvôli nej - to že mi
zavolal a všetky tie náznaky - myslel som si, že
ho nechala alebo tak niečo a zdalo sa mi
správne počkať až o tom začne sám. Ale nezačal a
tak som sa už musel na ňu opýtať - ako sa má, už
by nebolo o čom. Vlastne skoro všetko medzi nami
bola ona - naša malá Nataša. V piatom ročníku
najvyššia z triedy, obdarená magnetickým
vystupovaním, nijaká vyslovená krásavica, ale už
žena. A Roman to zbadal prvý, to sa musí nechať.
Pamätám si dobre uznanlivú vlnovku, ktorú
opísal rukami, keď sme civeli na baby na ihrisku
a na jeho pritakávajúcu pokrčenú bradu. Asi o
týždeň som jej na tom istom ihrisku povedal, že
je krásna – myslím, že v ten deň prestala rásť.
Za pár mesiacov som už vyvádzal ako
posadnutý, pretože ona hovorila – som na každého
rovnaká, a to zo mňa urobilo otroka. Naozaj
nikdy nerobila rozdiely, bola vždy fajn,
odpovedala vždy milo a milo sa pri tom
usmievala. Naozaj beštiálne dobré dievča.
Čoskoro sme viacerí, teda nie len ja a Roman,
začali chcieť viac, viac pozornosti, viac
úsmevu a všetkého a najmä ja som ju
prenasledoval ako sto cvokov. Odprevádzal som ju
na obed, sledoval som ju v šatni, na pracovnom
vyučovaní. Raz som dokonca vyliezol na strom
oproti školskej ambulancii a díval som sa čo s
ňou robí zubárka – mám nejasné tušenie, že vtedy
som to trošičku prehnal.
A strašne som klamal. Neskutočne. Že mám
vlastného koňa, že máme dva byty, že viem
presne, čo od nej chcem. Raz mi povedala, že jej
dvaja súrodenci sa narodili znetvorení - alebo
to hovorila nejakej spolužiačke a ja som bol
úplnou náhodou pri tom?, už presne neviem. No
každopádne, ani som sa poriadne nenadýchol a už
bol zo mňa vonku strašidelný príbeh o mojom
malom bračekovi Máriovi, ktorý žil len
dvadsaťosem hodín. Koniec. Moja fantázia je
odjakživa rýchla a pokiaľ ide o dievčatá ( teraz
už skôr o ženy) až monštruózne a s umeleckými
sklonmi. Rozhodne som bol veľmi tvorivý, čo sa
týka dvorenia a Natašu to iste stálo veľa nervov
– byť na každého rovnaká a neposlať ma do
prdele. Neskôr som už nebol taký hrozný šašo -
zaľúbil som sa do inej, alebo som kašľal na
všetky a získal som štýl, ale dá sa povedať, že
syndróm Nataša ma, viac či menej, držal celú
školu.
Na strednú sme chodil každý inam. S
Romanom sme sa prvé dva roky vídavali málo. Ak
zoberiem do úvahy, že predtým sme boli spolu
každý deň, tak určite. Potom sa to zase obnovilo
a najmä v sólo obdobiach bez báb sme boli
nerozlučná dvojka s tým istým názorom. Aj na
fotkách vyzeráme ako bratia.
Nejako sme v tom čase prišli o panictvo
(Roman o dosť štýlovejšie, čurák jeden)
naučili sme sa čo to o fajčení na prestávkach, o
ponocovaní na školských výletoch a všetko sme
úspešne zavŕšili maturitným večierkom. Čas od
času sme si samozrejme spomenuli na Natašu a
vytiahli sme ju von. Obaja – keďže ešte stále
bola na každého rovnaká, i keď občas aj ona
potrebovala hovoriť o nejakom chlapcovi.
Keď nás pozvala na stužkovú, boli sme už
skvelí priatelia a keby sme sa s Romanom neboli
jedného večera dohodli, že odteraz natvrdo a
každý na vlastnú päsť, určite by to trvalo
doteraz. (Alebo aspoň dlhšie.) No už to nešlo.
Krátko predtým sme sa totiž všetci traja do
mŕtva šteklili na mojej zelenej posteli a nebolo
tam vtedy veľa svetla, takže sme odtiaľ
odchádzali nejakí pripití a červení a ktovie či
by sme my dvaja boli vlastne odišli - to Nataša
sa zrazu prehla, postavila a zadychčaná zmizla
na chodbe. Neviem, či som bolo sklamaný, že si
nakoniec vybrala jeho, skôr sa mi zdá, že
urazený je lepšie. A strašne mi nemohlo prestať
vadiť, že sa jej dotýka. Dokonca, aj keď som
sedel oproti nemu po šiestich rokoch (alebo
siedmich?, teraz to fakt letí) a spomenul som
si na tých niekoľko mojich stretnutí s NIMI,
čosi ma ešte slabo pichlo. Pravda iba na okamih,
kým mi Roman nepovedal, že Nataša je po smrti.
Prvé čo ma vtedy napadlo bolo zasmiať sa
a tuším, že som sa aj uchechtol, tak nejako na
bok a nevhodne som pri tom dvíhal hornú peru.
- Kedy zomrela? – áno, teraz viem, že aj
toto som vravel s úškrnom.
- Pred dvoma mesiacmi, 24. júna.
- Prečo si mi nezavolal? – povedal som už
tvrdo, ale iba preto, že som sa konečne začal
ovládať, alebo som už začínal byť k tomu blízko.
- Máš iné číslo a tvoja mama tu už
nebýva. Nemohol som ťa nájsť a pravdu povediac,
bol som dosť mimo, na to aby som ťa hľadal,
– zdôrazňoval Roman každé jedno slovo.
- Čo sa stalo?
- Mala nehodu, nezastavila na stopke –
odpovedal Roman, a podľa toho ako pri tom
vzdychol, mal pred svojim sklenenými očami
obrázky, o ktoré by som nestál.
- A ty si bol kde? – nespúšťal som z
neho oči. Neviem prečo som ja bol sudca.
- Doma. Ona ma totiž na Vianoce opustila,
už sme spolu nežili, keď sa to stalo.
V ušiach mi zostalo mučivo dlhé škrknutie
zápalky – vydýchol som zároveň s mužom, ktorý
pri vedľajšom stole vyfukoval svoj ďalší prvý
dym a natiahol som ruku ponad stôl, lenže zasa
mi to prišlo smiešne - úprimnú sústrasť - bývalí
puboši majú kontakt so smrťou. Nataša. Absurdné.
Radšej som sa rýchlo napil.
- Ako si ma našiel? – vykašľal som
medzi dvoma hltmi vína. Zdalo sa mi, že Romanovi
sa uľavilo - hlas mal výraznejší, keď mi
vysvetľoval, že od Borisa vedel, kde teraz
robím a našej dispečerke povedal, že mi umrela
vzdialená rodinná príslušníčka.
- Si dobrý – pochválil som ho, lebo bol.
- Za posledné týždne som nič iné nerobil,
len snoril.
- Ani si veľmi nemusel – vzdychol som si
a prehltol som kyslú kávovo-vínovú slinu.
- Ale musel, chcem ťa o niečo poprosiť
Filip.
Prvý raz po rokoch sa na mňa naozaj
pozrel. Teda mal som pocit, že ma skutočne vidí,
nie len nejakú tragickú škvrnu. Konečne začala
jeho tvár pripomínať môjho parťáka zo školy.
- Bude sa ti to zdať čudné – pokračoval –
môžeš to pokojne odmietnuť, nenahnevám sa.
- No tak začni, uvidíme.
- Predpokladám, že si už bol v Krajine c,
lampu máš?
- No...
- Počul si už o džinoch?
- Niečo som čítal, že sa pracuje, že
Alading vyvíja, a že za pár rokov bude možný
kompletný prenos.
- Už to frčí. Nataša robila v Aladingu.
Zatiaľ potichu, ale od minulého leta preniesli
zhruba sto päťdesiat ľudí a každú chvíľu pustia
von oficiálnu správu a inzerát, že hľadajú
darcov.
Nalial som do seba zbytok vína a naspäť
mi vyletelo – z toho sa všetci poserú – trochu
som pozabudol, že tam máme rande so zubatou, v
hlave som mal voľajako rušno a okolo nej hlasné
šššššš, takže z toho čo Roman hovoril veľa
neviem. Vlastne od okamihu, čo mi povedal o jej
smrti si dosť vymýšľam. A po tomto mi do mozgu
dorazili fakt iba útržky – nie som zaujímavý –
ty istotne prejdeš – daj si - no i tak mi
začínalo svitať.
- Ona je dnu...?
- Preniesli ju medzi prvými - prikývol
môj fantazmagorický priateľ a pomaly mi nalieval
z čerstvej fľašky – Má tam svoj vlastný priestor
a hocikedy prístup kamkoľvek do Krajiny.
- A odo mňa chceš, aby som ju našiel. –
Konštatoval som, ale nie sucho. So strachom aj s
očakávaním.
- Proste sa zobrala a odišla. Nič mi
nepovedala. Nemôžem sa na to vykašľať. Boli sme
v Krajine. Na Vianoce otvorili nové Savany.
Rozdelili sme sa, mala vraj chuť na opice, ale
ja som vedel, že sa nudí. Radšej chodila do
Mesta a na oceánske jazykové kurzy. Keď som sa
vrátil domov, bola preč.
- Nenechala odkaz?
- Nič. Mal som pocit, že sme šťastní.
Nebudeš mi veriť, ale keď ma jej rodičia pozvali
do krematória na pohreb, nezasiahlo ma to ani
zďaleka tak presne, ako jej prázdne skrine a to
hlúpe rozmazané srdce na zrkadle.
- Veď si hovoril, že žiaden odkaz
nenechala – povedal som nervózne. Ďalšie
neuveriteľne vábivé škrtnutie mi zavadilo o
sluch.
- Nakreslila ho rúžom. Už dávno. To
miesto sme nikdy neutierali. Taká romantická
sračka.
- No dobre, a prečo si myslíš, že ju ja
nájdem. – zamieril som rýchlo inam. Aj očami.
Tam pod obložením na prostrednom stĺpe boli tiež
mnohé srdiečka medzi trpaslíkmi v rozprávkovej
pastelkovej krajine.
- Raz mi vravela, že ty si ju poznal
najlepšie. – zasa vyslovoval dôkladne a díval sa
mi rovno do očí, (možnože klamal). - A vlastne
ani nedúfam, že ju nájdeš, ona sa nechce dať
nájsť. Chcem, aby si to skúsil, to áno, ale
predovšetkým ťa chcem poprosiť, aby si šiel do
Aladingu na testy, vybavím ti pozvánku. To čo sa
nepodarí tebe, by sa tvojmu džinovi podariť
mohlo.
- A ty prečo nejdeš?
- Však som ti hovoril, že som neprešiel.
Vyberajú si.
- Bože, toto je tuším na mňa príliš veľké
scifi – chytil som si čelo a pošúchal viečka.
Bola to pravda, mal som nejaké problémy s
absorpciou, ale nie veľké (veď je doba
lampová) a v tom, čo odo mňa žiadal som mal
jasno hneď.
- Bolí to?
- Čo?
- Keď ťa prenášajú? Keď vytvárajú džina?
- Pochybujem. A dostaneš za to prachy.
- A čo keď neprejdem?
- Ale prejdeš, si predsa umelec, máš
talent – usmial sa na mňa môj skvelý kamarát.
Prišiel čas aj na lichôtky, narážal na moje
spisovateľské pokusy, ceruzkovanie a drncanie
na gitaru, zlatý chalan.
Povedal som, že mu teda radšej niečo
nakreslím - tiež som narážal na jednu vec: v
škole sme si cez hodiny kreslili ksichty a
plakali sme od rehotu. Konečne som mu mal
možnosť vytknúť, že sa oveľa viac bavil na
svojich výtvoroch, a že ma to na ňom mrzelo,
keďže tie moje mi pripadali oveľa smiešnejšie a
potom sme si naliali, štrngli a pripili na moju
misiu. Prijal som teda prácu agenta 010 –
špecialistu na virtuálne svety a hrdinný pocit,
ktorý sa mi začal šíriť spolu s vínom po tele,
ma nejako narovnal a userióznil – vážne som
prikyvoval, trefne poznamenával a metodicky
pátral vo svojej pamäti, keď sme potom preberali
celú vec dôkladnejšie. Najmä som sa snažil prísť
na to, v čom som už ja mohol Natašu poznať
lepšie ako chlap, s ktorým niekoľko rokov žila.
A na nič som neprišiel. Roman mi vysvetľoval, že
je jedno, na čo si v túto chvíľu dokážem
spomenúť, dôležité je to, čo je dnu v mojom
mozgu.
- Tam sú veci, o ktorých nemáš ani
potuchy. Tváre, interiéri, presne zodpovedajúce
odtiene, úplné farby tvojich zážitkov, celý tvoj
prvý sex a možno aj úsmev tvojej pôrodníčky –
vykladal mi oduševnene a rukami modeloval svoje
slová – určite sa ti stalo, že si vo sne videl
niekoho z minulosti a vyzeral presne tak ako
kedysi, odohrávalo sa to na tých istých
miestach, ešte aj tvoj pocit bol totožný, alebo
si sa zachoval v tej istej chvíli rovnako hlúpo.
- A nikdy to nemôžem dotiahnuť do
konca – pritakával som mu s mokrými ústami.
- V bdelom stave si niečo také nedokážeš
vybaviť ani len v hrubých črtách, ale je to tam.
Ako keby sa to vytrácalo iba z tvojho dosahu. V
predsieni do c Krajiny sa tiež môžeš ocitnúť na
ďalekých minulých miestach, lampa často pracuje
s tými istými kúskami mozgu ako sen. Lenže to
kde sa ocitneš, nemôžeš ovplyvniť. A niekedy to
dopadne čudesne.
- Mhm – zabručal som a povedal som mu o
svojich oranžových jahodách a o mobilizácii
bojových labutí.
- Predstav si, že máš neobmedzený prístup
do tohto svojho archívu, že môžeš ľubovoľne
narábať so všetkými časťami svojej mysle a budeš
zhruba chápať, čo dokáže tvoj džin – dokončil
Roman svoju dlhú myšlienku a preto sa na mňa
zadíval čakajúc môj úžas. A ja som žasol, síce
nie po prvý krát a ani nie tak mocne, ale žasol
som.
- A to nie je všetko. – nechcel dať pokoj
mojim nervom - Sto hál priestoru ... Vieš koľko
je jedna hala?
- Sto metrov štvorcových.
- Kubických – opravil ma a naznačil
rukami imaginárnu kocku – a tam môžeš robiť
čokoľvek, stavať pyramídy, hĺbiť oblačné tunely,
zatopiť to morom a žiť na ostrove v prostriedku
- čokoľvek aj visieť celý deň za gule. Rozprával
mi to Natašin kolega, ktorý sa stretol so svojím
džinom. Vraj ako jeden z mála, pokiaľ viem
Nataša to šťastie nikdy nemala, väčšinou svojich
darcov ignorujú.
- To je, ale zle, nie? Čo keď sa aj ten
môj na mňa vykašle - Tak potom sme v riti.
Podľa mňa však, každý skôr či neskôr podľahne.
Mňa to láka neuveriteľne - stretnúť sa sám so
sebou, to je na celej veci snáď najväčšia bomba.
A treba zobrať do úvahy, že najstarší z nich
nemá ani rok. Budeme čakať. A ty musíš stále
myslieť na Natašu, hlavne pred tým ako ťa budú
prenášať, musíš si vsugerovať, že ju máš hľadať.
Napadlo ma, že nechápem ako ho mohli v
Aladingu nepovažovať za výnimočnú osobnosť a
povedal som mu to. (Znova ma obchádzal plač.)
Pokrčil ramená a kožu na čele a povedal, že
možno mu našli nejakú skrytú psychózu alebo
maniakálne sklony.
- Dúfam, že môj Alzheimer im vadiť nebude
– zasmial som sa.
- Len nesmieš byť policajt – priložil
Roman a smiali sme sa obaja. Nataša už nebola
taká mŕtva.
Keď sme sa dvíhali z bahna Močiara,
slizký opar bol už dosť riedky a svetielka sa
predo mnou čudne rozmazávali. Dohodli sme sa, že
si zavoláme, prípadne si dáme rande. Roman
povedal, že by sme sa mohli stretnúť aj v
Krajine, trebárs niekde v Meste, ak sa nám pod
lampou podarí zosynchronizovať a pevne
rozmýšľajúc nad každým krokom, zmizol za rohom.
Nočný vzduch mi urobil dobre, po ceste
domov som dokonca premýšľal. Z toho, čo mi Roman
hovoril, z niekoľkých narážok a náznakov som
pochopil, že vo svojom vnútri akú takú predstavu
o tom, prečo ho nechala má.
Nataša bola veľmi ambiciózna, svoje
záujmy, skoro všetok voľný čas, podriaďovala
túžbe niečo znamenať a zarábať. Pokojnejší Roman
- oveľa menej cieľavedomý a nervózny sám zo seba
sa na jej projektoch veľmi nezúčastňoval, ale
inak si skvele rozumeli, nijak zvlášť ho
neprerábala, nevyvolávala v ňom komplexy. Občas
sa ich názory škaredo rozišli, ale všetko sa
vždy rýchlo urovnalo. Obaja si určite povedali,
že je to prirodzené, alebo protiklady sa
priťahujú, alebo niečo podobné, teda aspoň kým
si Nataša nepovedala niečo celkom iné a
nestratila sa. „Môj nedostatok osobnostného
hladu“ – tak to formuloval Roman, keď narážal
na jej zmiznutie a zlyhanie v darcovských
testoch to celé v jeho mysli určite ešte
podčiarkovali.
Lenže ja som tomu neveril. Teda
zozačiatku – prvé čo ma napadlo bolo, že jej
pohnútky sa nejako dotýkali materstva. Asi
preto, že som si pamätal tých jej znetvorených
súrodencov. Toto bola vlastne jediná vec, čo mi
prišla na rozum v súvislosti s jej slovami: „ on
ma poznal najlepšie“. Avšak Roman toto všetko
vedel a o deťoch sa spolu vraj zhovárali bežne a
nikdy sa pri tom nechovala čudne a ani deti ju
nijako nedesili, nevyhýbala sa im, práve naopak
– chovala sa ako väčšina žien, usmievala sa a
brala ich na ruky. Potom mi ešte povedal viac o
jej posadnutosti virtuálnymi diskusiami a o
Oceánskych jazykových školách, ktoré vymetala a
celkom som zavrhol svoje prvé tušenie,
mimochodom správne. Pravda ale je, že aj tak to
bolo jedno - nijakého džina nemožno nájsť, ak on
sám nechce – dokonca aj človek sa tam stratí ako
nič. Nataša mohla byť hocikde a v hocijakej
podobe, mohla trebárs aj fúkať ako voňavý vetrík
niekde medzi belasými borovicami.
Ďalší deň ráno som vstával ťažko. Moje
telo sa dlho presúvalo v stave bez mysle od
jedného rituálu k druhému, studená voda
nezabrala. Až pri keksoch, ktoré som jedol
nasilu, sa vo mne zobudilo vedomie a ihneď sme
začali s lampou po sebe túžiť. Keby som nemusel
ísť do roboty naša láska by sa naplnila.
Okolo obeda volal Roman – vyhovuje ti
utorok o týždeň?
Pochopil som, že hovorí o mojom
darcovstve a povedal som, že si vezmem
dovolenku.
- Fajn, je to na Záhradnej, ale to asi
vieš, číslo 444, vo vstupnej hale ukážeš
pozvánku. Mala by ti prísť najneskôr v pondelok
– za jeho hlasom sa v polovici tejto vety ozval
iný. Ženský. Na konci sa zdvihol, ale nerozumel
som, čo sa pýta.
- Už musím ísť Filip – povedal rýchlo a o
niečo tichšie, alebo už dával dolu ruku s
telefónom, alebo som si to len namýšľal. Neviem,
tak alebo tak, ešte som stihol nadhodiť, že
navečer sa chystám do Krajiny a narýchlo sme sa
dohodli, že sa stretneme v Oceáne. Ako biely
žraloci.
Počul som, že mnohí ľudia nedokážu
sformovať v mysli jasnú túžbu. Nie sú schopní
pevne uchopiť svoje chcenie a tým pádom nemôžu v
c Krajine zmeniť podobu. A keďže táto schopnosť
je nevyhnutná aj na privolanie vchodov, nemôžu
ani odísť z predsiene – nevedeli by sa ani
vrátiť. Mám pocit, že viem čo za tým väzí - svet
je preplnený vecami, ktoré majú bračekov a
sestričky - treba ich zbierať a vylepšovať a
upgradeovať - po dosiahnutí jedného, bleskovo
zaútočí druhé a neexistuje vyslobodenie. Ak
človek tomuto prepadne, zožerie mu to mozog a
Alading príde o klienta.
Občasné výpadky mávam aj ja, povedal by
som, že vtedy sú moje psychické ruky slabé a
šmykľavé. Trvá mi dlho, kým sa skoncentrujem -
trebárs na vchody, nejde mi to. Ale väčšinou iba
dlhšie vydýchnem, pomaly si okolo seba
predstavím farebné oblúky, nápisy: Mesto, Oceán,
Les, Hry a odrazu hop - sú tu. A podobne aj keď
sa chcem zmeniť : sústredím sa, snažím sa
modelovať tvar svojej predstavy a ostatné už
dokončia virtuálne sily: dotiahnu detaily tak,
aby som bol z každej strany vták, obor, alebo
morská panna.
Samozrejme, že často sa nestane nič –
zreteľne sa vidím ako boh Poseidón s trojzubcom,
na krku obrovského morského hada, alebo už skoro
cítim ako nadobúdam formu purpurového jednorožca
a ... Nič. Ozajstnú divočinu tu môžu robiť iba
džinovia.
Odo dňa, čo viem, že jestvujú, vždy
rýchlo spozorniem, ako náhle zbadám odvážnejšie
krivky - tvar, ktorý príliš trčí -
originálnejšieho tvora. Roman ma naučil, že
najlepšie je hneď skúsiť tú istú vec na sebe. Ak
sa premena nepodarí, zvýši sa pravdepodobnosť,
že ide o džina.
Niekedy to však nejde, len preto že to
jednoducho nejde – len tak z minúty na minútu,
alebo pretože premeniť sa na svoj sen je asi
oveľa ľahšie, ako premeniť sa na sen niekoho
iného. Roman je ale v tomto dosť vymakaný. Stačí
ozaj iba minútka a malá morská korytnačka s
bodkovaným pancierom pláva oproti svojmu
zrkadlovému odrazu. Niekedy to takú korytnačku
môže dosť nasrať a zahreší - stáva sa aj, že je
polichotená a zastaví sa na kus reči, ale môže
sa aj veľmi preľaknúť a stratiť sa v tyrkysových
bublinkách.
Takto všelijako zakaždým prebiehajú naše
stretnutia v Krajine. Potichu sa zhovárame a on
sa v jednom kuse premieňa. Keď sme spolu
prvýkrát plávali v Oceáne, bol som z toho na
nervy. Na žraloka sa podobal iba okamih
(mimochodom bol biely ako sneh), len čo ma
zbadal, už aj skúšal napodobniť srdiečkovú
nafukovaciu rybu. Raz som ho na pár minút celkom
stratil. Pokúšal som sa zorientovať v húfe
tučniakov vo fialových fráčikoch a on sa
medzitým premenil na zubatú perlorodku.
Do jazykovej školy - tam sme totiž mali
namierené, sme dorazili tesne pred koncom
vyučovania. Stihli sme len triedu, kde sa Nataša
učila po grécky. Roman tam trochu pootravoval
svojich známych, ktorý nič nevedeli a nikoho
nevideli, získal kontakt na malú čipkovanú
medúzu, na ktorú sa mu nepodarilo premeniť a
akurát bol čas ísť sa nadýchnuť.
A inak to nebolo ani nasledujúci deň –
furt som musel dávať pozor, čo sa okolo mňa
deje. Cez víkend sme boli spolu ešte v Meste a
raz sme sa šli zahrať na vojnu. A potom bol už
utorok a ja som mal hnačku ako pred maturitou.
Neviem, či som vôbec spal, ale povedzme,
že som sa zobudil ráno o pol štvrtej a mal som
úplné jasno, žiadne preberanie. Keksy som
vynechal, asi do ôsmej som sa nalieval kávou,
voda bola tento krát studená ako prasa. Veľmi
cieľavedome som sa po celý čas snažil myslieť na
svoju úlohu - do celkom obyčajnej svetlo zelenej
budovy Aladingu - som vchádzal najvyrovnanejším
krokom a s najchladnejším výrazom na tvári,
skrátka tak, aby hneď každý nezbadal, že som
posratý až za ušami. Moja biela pozvánka urobila
na tvári mladého muža, čo sedel za guľatým
pultom milý súmerný výraz a rovnako sa tvárila
aj mladá žena, ktorá sa objavila za pár minút a
vzala ma do výťahu.
Na ruke mala veľké športové hodinky -
nehodili sa k elegantnému zbytku jej oblečenia a
ani ona sa k nemu veľmi nehodila, so širokými
ramenami a chlapčenskou chôdzou, patrila skôr do
trička alebo do dresu alebo do kimona. Reč,
ktorou prehovorila jej bola podľa mňa tesná,
pristrihnutá tesne nad koleno.
- Približne o dvanástej, by sme mali byť
hotový, ak naplníte naše požiadavky, Alading vás
pozýva na obed.
- A ak nie pozývam vás ja – povedal som
pohotovo, bol som nervózny.
Mala pekný dlhý pohľad a neusmiala sa,
páčila sa mi, už tie jej hodinky mi boli
sympatické, vyzerali fakt príšerne.
- Po obede vás zdržíme ešte dve hodiny –
pokračovala, rovnako vecne – začneme hneď.
Na piatom poschodí sme prešli krátkou
tmavou chodbou, jedny dvere boli pootvorené,
hrala za nimi hudba ( džez, sladké trúbky ),
otvorila ich lakťom, usadila ma oproti sebe a
začali sme.
Najprv som vyplňoval nejaký dotazník,
teda ona zapisovala moje odpovede na svoje
otázky. Miestami som rozmýšľal ako sa volá,
pretože dolu v hale som si to nezapamätal a
zaujímalo ma to čím ďalej tým viac, najmä kvôli
jej koži, ktorá vyzerala v žltom umelom svetle
krajne príťažlivo. (Bola to koža typu zamatová
hladká.) Keď sme skončili s dotazníkom venovala
mi ďalší dlhý pohľad a požiadala ma (už nie až
tak vecne), aby som jej porozprával o svojich
zážitkoch z predsiene: čo som tam videl, čo ma
dostalo a tak.
Na toto ma Roman upozornil, takže som
nebol zaskočený a aj inak to je moja obľúbená
téma, rád hovorím o týchto veciach a myslím si
teda, že sa ma mi podarilo na ňu zapôsobiť a keď
som jej opisoval labutiu uličku, ktorou niekedy
kráčam žiarivo sa na mňa usmiala.
- Sú o niečo vyššie ako ja a viem, že
jedna je moja a že sú to bojové labute. Možno
som niečo také videl v knižke, v detstve, alebo
sa mi to snívalo, neviem. Je to krásne.
- A potom?
- Potom lietame. Ona ku mne natiahne krk
a ďobne ma do ramena, tak sa spoznáme a potom
spolu lietame medzi teplými snehovými vločkami a
všade je hnedožlté svetlo a kúsky hmly.
- Ešte sa vrátim k tomu gepardovi –
povedala mäkko ako ženy, čo spomínajú na detské
výčiny. Možno to mala nacvičené. Ak áno, ilúzia
bola dokonalá, už hodnú chvíľu som si pripadal
zvláštny a zaujímavý. Len to jej meno som stále
nevedel.
- Keď bežíte – pokračovala – utekáte pred
niečím?, máte pocit, že niečo nechávate za
sebou?
- Nie, asi nie, rozhodne nie vedome, skôr
sa teším z rýchlosti a zo skokov. Čítal som, že
gepard sa v dvoch fázach svojho behu nedotýka
zeme : keď má všetky štyri nohy skrčené pod
sebou - a keď ich má celkom natiahnuté pred
seba a za seba a toto si uvedomujem. A že som
najrýchlejší.
- Rozumiem – postavila sa a podišla ku
mne. Sekundu som sa bál, že som sa dáko nechtiac
vyautoval a ide sa so mnou rozlúčiť, ale nie.
Odviedla ma do miestnosti na konci chodby a
povedala mi, že posledná časť testov prebieha v
Krajine c.
- Tu sa s vami rozlúčim, možno sa ešte
uvidíme – podávala mi svoje tenké prsty –
ľahnite si prosím pod túto lampu – ukázala na
pohovku s čudným bielym prístrojom, podobalo sa
to skôr na miešačku – je to prenosová lampa -
reagovala na môj rozpačitý pohľad – a v
predsieni vás bude čakať kolega, vlastne čaká.
Dovidenia pán Lemy.
Dovidenia bolo dobré, výborné – z jej
drobných úst a keď som otvoril oči v predsieni a
všade sa rozprestierala moja stará Francúzka
posteľ, cítil som sa naozaj skvele - ako doma.
Kolega skúšajúci ma trošíčku zaskočil,
pravdepodobne mu práve o to išlo. Vyzeral presne
ako ja v ten deň. Vyrástol predo mnou z čista
jasna, hodil si do úst dve z mojich
pomarančových jahôd a namiesto pozdravu sa
opýtal, čo by som urobil, keby som stretol sám
seba. Ale aj nad týmto som už uvažoval a hneď
ako som prehltol svoj zovňajšok (často si
pripadám nejaký krivý), som odpovedal, že by ma
zaujímalo hneď niekoľko vecí. Teda pravdu. Bolo
by asi zbytočné klamať týmto ľuďom, čo si pred
spaním čítajú v ľudských mozgoch a okrem toho ma
obchádzalo podozrenie, že toto ani nie je
človek.
- Prečo ste tu? – videl jednoducho do mňa
a tak som všetko povedal : o Nataši a o Romanovi
a o nás troch a on sa medzitým premenil na
veľkého hnedého potkana. Podľa toho, čo chcel
vedieť po mojej spovedi, mal skôr vyzerať ako
nejaký hmyz, najlepšie zelená kobylka, potkany
sú mi celkom sympatické. Spýtal sa – máte k
niečomu odpor, averziu, k nejakému človeku,
predmetu alebo zvieraťu?
Vyložil som mu, že ani nie - trochu mi
ležia v žalúdku tvrdé chrobáky, no viem, že je
to póza. Kedysi som obdivoval jedného staršieho
chlapca, bol to môj vzor a to ako sa mu prehnane
hnusili žaby, mi pripadalo frajerské. Vymyslel
som si teda vlastnú fóbiu a dnes to už
neovládam, keď vidím tvrdé zelené krovky a
článkované nohy, striasa ma naozaj.
Teraz vám dám niekoľko úloh – povedal
veľký hnedý potkan. Nijako ma nepovzbudil, ničím
nedal najavo, že mi rozumie, ani nezdvihol
obočie, ale aj tak som si všimol, že má skoro
ľudskú mimiku a veľmi osobitú, mal ozajstnú
tvár, za ktorou stála konkrétna osoba, vedel som
to, bolo to ako keď sa pozeráte na majstrovský
portrét a viete naisto, že muž alebo žena na ňom
mali skutočnú predlohu, so svojimi
nezameniteľnými myšlienkami, rozmarmi a
náladami.
- Vy ste džin?! – skočil som do reči.
Zatváril sa takým spôsobom, že nemusel
ani odpovedať – teraz vám dám niekoľko úloh –
zopakoval dôraznejšie (to mi už mohol rovno
splniť tri želania) – a potom by som rád videl
vaše najobľúbenejšie miesto v Krajine.
Nenaliehal som, skoncentroval som sa na
jeho úlohy, vyraďoval som nehodiace sa, dopĺňal
som chýbajúce a hľadal zodpovedajúce, logické a
mne blízke. Nakoniec vyrástli okolo nás vchody a
on sa ma spýtal, kam pôjdeme.
- Najradšej mám asi predsieň, keď tak nad
tým rozmýšľam, často sa tam zdržím, ale ak
musíme ísť do krajiny, tak.... neviem – vzdychol
som si – je to ťažké, nájsť jedno miesto. Rád
plávam v Oceáne, niekedy mi síce pripadá moc
tyrkysový, ale aj Mesto sa mi občas zdá príliš
prečačkané. Do centra chodím zriedka, ruleta a
diskotéky, to nie je nič pre mňa, no na druhej
strane, pár krát sme sa tam s priateľmi skvele
bavili. V Lese je tiež super, podľa nálady, keď
mám svoju bežeckú chvíľku, premením sa tam na
jeleňa, alebo najnovšie na geparda, odkedy ste
otvorili tie Savany ... Neviem, asi si
nevyberiem.
- Kam chodíte, keď chcete byť sám? –
našepkával mi, doslova ma položil na správnu
cestičku a strčil do mňa, nech si chodkám.
- Vidíte? Už niekoľko krát som mal pocit,
že vaše otázky sú iba formálne, že dopredu
poznáte odpoveď. A aj teraz je to tak.
- Znamená to, že už viete, kam pôjdeme?
- Áno, pôjdeme do Mesta – povedal
som skoro víťazne (podľa úsmevu) a šli sme.
Mesto bolo obrovské, nebotyčné,
futuristické, blýskavé, komixové, žiarivé a čo
ja viem ešte aké bizarné a fantastické. A celkom
som mal na to všetko aj náladu - v tej
nadprirodzenej spoločnosti z tisíc a jednej
noci.
- Vezmeme si lietajúci koberec? –
vyjadril som nahlas svoje pocity. Opäť som
neodolal máličko rypnúť, mám slabú povahu a
okrem toho lietať po meste iba tak naholo, by
nebolo štýlové. Vyžaduje sa dopravný
prostriedok, a čo možno najdivokejší.
- Nechám to na vás, ale predtým by ste sa
ešte mohli premeniť na ženu – ozvala sa spoza
môjho chrbta štíhla aziatka s modrými očami (tá
tvár : pekná a jemná a zasa tá istá) – a snažte
sa nevyzerať ako ja, chcem od vás vlastnú
predstavu.
Tentoraz som bol naozaj zaskočený. Mohlo
ma to napadnúť. Pomaly som zavrel oči vo svojej
hlave, vydýchol som doďaleka a postupne som sa
snažil od nôh smerom hore modelovať krehké oblé
telo. Bola to ťažká sochárčina, zdalo sa mi, že
tešem kusisko kameňa, trvalo mi to dlhú minútu.
V jednej chvíli ma prepadlo silné zúfalstvo, že
to nedokážem, myšlienky sa mi rozutekali a
figúra, ktorú som mal v hlave sa rozprskla na
tisíc a jedno mikroskopické zrniečko. Otvoril
som oči, že sa rozlúčim. Lenže vtedy sa môjho
hladkého ramena dotkla štíhla ruka s dlhými
prstami a mierny usmiaty hlas povedal – dobre,
pán Lemy, tuším vás uchvátila nepovrchná krása
mojej kolegyne. Myslím, že tuná sa rozlúčime.
Môžete sa vrátiť.
- Nepôjdeme do Mesta?
- Nie. Miesto, ktoré ste vybrali bude
vaše kontaktné. Ak sa váš džin rozhodne s vami
stretnúť, vyhľadá vás práve tam.
Jej posledné slová zvučali rozprávkovou
ozvenou, bol to asi darček na rozlúčku, rovnako
ako spôsob, akým sa stratila. Najprv celá
spriesvitnela a od pol pása dole začala
špicatieť. Nohy sa jej premenili na dymový
trojuholník končiaci sa pod smaragdom v jej
pupku a začínajúci plápolavým špicom. Potom si
zložila ruky na prsia, poklonila sa a zhasla.
Tenký pásik dymu, čo tam po nej ostal
silno voňal a keď som sa vrátil späť do
Aladingu, dvakrát sa mi kýchlo. Ponáhľal som sa,
ale žena, čo mi na druhej strane povedala na
zdravie, nebola tá, na ktorú som sa tešil. Bola
vyššia a dokonale elegantná, nenechala ma
hovoriť, pogratulovala mi a s prirodzeným
materinským nenásilím ma odvliekla o poschodie
nižšie na obed. Ďalej už všetko prebiehalo ľahko
oficiálne a s nádychom lekárskej precíznosti –
to, aby som sa cítil bezpečnejšie. Po obede a
administratíve (podpísal som modré a zelené
tlačivo) ma nejaký dvaja muži v bielom uložili
znova pod lampu. Upozornili ma, že po precitnutí
môžem byť dezorientovaný a spotený – nemám sa
preto vydesiť, že to je normálne a inak sa
nemusím báť už ničoho, pretože všetko prebehne
bez problémov a bez môjho vedomia.
A presne tak aj bolo. Nepamätal som si
absolútne nič, zabudol som aj na peniaze, ktoré
som si mal nechať dolu poukázať na účet a aj tá
malá atlétka mi celkom vyfučala z palice. Vzadu
na lebke som mal spotené preležané miesto a ten
mokrý fľak ma veľmi preveľmi zamestnával.
Prehrabával som sa v ňom prstami, narovnával
som si schlpené pramene a hladkal som sa po
krku. Pravdu povediac ani poriadne neviem ako
som sa odtiaľ dostal domov.
Až po ťažkom bezsennom spánku som zároveň
s precitnutím (ako je vidno, myšlienky ma
navštevujú väčšinou skoro ráno) pochopil, že to
máme v suchu a ihneď som sa ako obvykle začal
báť, že čo keď. Čo keď sa džin na mňa vykašle a
čo keď sa minieme a čo keď ju nenájde a čo keď
ju nájde a nebude mi to chcieť povedať alebo ona
mu to zakáže a čo keď sa s ním stretnem?
Romanovi som to takto komplet zopakoval.
- Už je to mimo nás, urobili sme maximum,
teraz budeme čakať. Každý deň sa ukážeš v
galérii, snáď to nebude trvať rok.
- A čo keď bude?
- Tak budeme čakať dva roky.
Nech už sa dialo čokoľvek, bol pokojný
ako štrk, čo sa sype na hroby, odmalička bol
takýto celý z plechu, aj čaj pil vriaci rovno z
kanvice. Lenže ja nie. V momente som si
predstavil dva roky, 720 dní a koľko toho závisí
odo mňa a strach vo mne začal v mihu hustnúť na
paniku. Mám k tomuto sklony – báť sa, ak veci
závisia len odo mňa a prežívať hrôzu, ak vôbec
nič nemôžem ovplyvniť. Až vo chvíli, keď som sa
opäť prebral nenaplnený a nedokončený a ešte aj
rozčarovaný a rozpoltený – pod lampou, kde je
tma najväčšia, až potom ma napadlo, že toto je
snáď jediná možná situácia, kedy sa môžem
spoľahnúť vo všetkom sám na seba.
Trvalo to päť dní. Každý večer som rýchlo
prebehol predsieňou. Čo najrýchlejšie. Už v
úvodnej tme, pri začiatočnom odpočítavaní som sa
snažil sústrediť na vchody a hneď ako sa zjavili
som vpálil do gotického oblúka, za ktorým
pulzuje Mesto. Belasé priesvitné rozvlnené
vznášadlo (moje obľúbené) ma za desať minút
dopravilo do juhovýchodných okrajových štvrtí,
kde vždy svieti slnko (v centre je tuším stále
podvečer alebo noc) a kde sú všetky živé múzeá
a galérie. Tam uprostred renesančnej expozície
spolu s Dávidom, Bakchusom a so všetkými ľuďmi a
božstvami zo Sixtínskej kaplnky, som vyčkával na
samého seba.
Zo začiatku som myslel iba na to, kedy sa
zjavím. Strhával som sa, tupo som zízal a
každého som potajme napodobňoval. Neskôr ma
upokojila chrámová atmosféra a tie majstrovské
veci. Skôr či neskôr dostanú každého a najmä
tvorivých ľudí, tých chytia mocne pod krk a
zrazia na kolená.
Včera som sa opäť plazil popri
Mikelangelovi a hudba, čo mi k tomu hrala
(Across the universe od Beatles) urobila moje
telo takmer kvapalným. Sekundu predtým ako sa to
stalo, som zacítil akýmsi šelmovským nadzmyslom,
že je to blízko a stuhol som.
- Tak ako mám podľa teba vyzerať –
povedal priamo predo mnou môj vlastný hlas – už
si na to prišiel? – znel vyššie a piskľavejšie,
ale jednoznačne bol môj, aj spôsob, akým
vyslovoval š. Okolo mňa sa nepohol ani prievan.
- A volať ma môžeš Filip. Ber to tak, že
sme menovci. – zapišťal mi za chrbtom a keď som
sa otočil, chudý strapatý chlapec, ktorý mi šiel
oproti v červenom tričku som bol ja presne z
dôb, kedy som ľúbil Natašu. Tričko, tenisky,
obkúsané nechty – všetko sedelo.
Akosi som nemohol začať rozprávať, bolo
to pre mňa opäť veľmi dojímavé (a čierny vták
letel naprieč vesmírom...) Je to prosto sila -
uvidieť, aký si už iný, že ruky, ktoré sa ti aj
teraz zdajú tenké už dosť zhrubli, odvtedy čo si
sa na ne prvý krát díval chlapskými očami a že
bezstarostný úsmev, čo mávaš býval o riadny kus
bezstarostnejší.
- Chlapci mi hovorili, že budeš chvíľu
mimo – povedal Filip junior pomedzi ten
bezstarostný úsmev.
- Prepáč mi, na takéto sa človek nemôže
pripraviť, ale super – vybľabotal som konečne a
hneď sa mi chcelo zasa smiať od radosti, od
pýchy a aj od tej celej neuveriteľnej samovravy,
ktorou som trpel.
- Dnes ťa ešte čakajú stresy. Vydržíš? –
pozeral na mňa skrze svoje detské očné iskričky,
bol naozaj pekný. Teraz tu plávam v predsieni a
znova ma to napadlo, asi som Narcis. Alebo je
to prirodzené pri pohľade na niečo, čo sa už
nevráti. Možno takto dáko sa otec díva na syna.
Nemám v tom jasno. Isté je len, že odkedy som sa
s ním rozlúčil, ma ten jeho ksichtík (môj)
v jednom kuse máta. A ďalšia vec, čo mi nejde z
hlavy je, že včera sme si skvele rozumeli.
Normálne sám so sebou príliš nevychádzam,
nerozumiem si veľmi so svojím vnútrom, príliš
často nenapĺňa moje očakávania a väčšinou kašle
na moje snahy. A včera sa mi zdalo, že mám
priateľa.
Keď som uistil malého Filipa, že som v
pohode, spýtal sa, ako sa má Roman.
– Mal by som sa mu poďakovať, nebyť jeho,
nie som ani ja. Určite bude hotový z toho ako
rýchlo vyšiel jeho plán.
- Plán vyjde, až keď nájdeš Natašu.
- No veď. Už by sme mali ísť.
Povedal som, že nechápem, ale chápal som
- to boli tie stresy. Pristúpil ku mne a chytil
ma za ruku. Jeho dlaň sa z mojimi prstami rýchlo
zavrela a keď pritlačil, začalo sa všetko okolo
nás otáčať. Vzdialenejšie časti galérie strácali
obrysy, farby a tvary sa zlievali do zvláštnej
dúhy s porozhadzovaným spektrom a táto sa k nám
zľahka približovala po veľkej dôstojnej špirále.
Pripomínalo mi to valčík, svet sa krútil na tri
doby a my dvaja, ja a ja, sme sa v strede držali
za ruky ako chutní súrodenci na svadbe. A potom
dúha zrazu dorazila k nám a rovnako zľahka,
možno ešte ľahšie, sa rozvinula do širokej
trávnatej panorámy.
Chvíľu trvalo, kým som si zvykol na
oranžové Africké slnko a ostré farby Savany,
Filip ma viedol šteklivým šušťaním, mlčali sme.
Odrazu, pár desiatok metrov od nás,
vyštartovali gazely a pri pohľade na ne som
pocítil obvyklú chuť zmeniť svoju vysokú siluetu
na dlhú s preliačenou krivkou chrbta a so
štíhlymi šľachovitými nohami. Na ľavom predlaktí
mi už začali vystupovať oválne škvrnky a moje
prsty stuhli túžbou roztiahnuť pazúry.
Lenže vtedy sa v tráve pred nami objavilo
uležané miesto, v prostriedku ktorého driemala
opálená žena a dve detské hlavy sa zdvihli a
pozreli naším smerom.
- Ó, aký bronz - hlasno zatiahol Filip.
Späť...
Ďalej..
Viac...