Úvod...
Kresby.
Básne..




            Klauny (Amphiprion): malé rybky, ktoré
spolunažívajú so sasankami   a doslova sa vyvaľujú
na jej pŕhlivých ramenách,       takto sa vyhýbajú
možnosti stať sa potravou iných rýb,     pre ktoré
znamenajú pŕhlivé bunky   smrteľné nebezpečenstvo.
Konkrétne druhy sasaniek   majú svoje osobné druhy
klaunov.



            Štvorzubce (Tetraodon):    opäť menšie
rybky,     ktoré dokážu v ohrození prehltnúť veľké
množstvo vzduchu alebo vody,  a takto zväčšiť svoj
objem, narásť do tvaru gule,  čo väčšinou spôsobí,
že útočník sa zdesí a odpláva.   Mimochodom, medzi
štvorzubce patrí aj známe Fugu,         ktoré sa v
niektorých krajinách konzumuje    pre svoju údajne
delikátnu chuť.        Toto ale nemusí byť pravda,
pretože ryba,  má vo vnútornostiach veľké množstvo
jedu, ktorý sa často nepodarí,     pri kulinárskej
príprave celkom odstrániť. A teda pokojne môže ísť
o akýsi druh adrenalínového športu.



            Krak obrovský (Architeuthis princeps):
najväčší žijúci hlavonožec,   dorastajúci do dĺžky
približne 10 - 15 metrov - často slúži ako potrava
pre vorvane.   Ako je známe:         hlavonožce sú
vyzbrojené prísavnými telieskami -  rozmiestnenými
po chápadlách – kruhovité jazvy po nich,  sa často
objavujú na telách vorvaňov.    Podľa prirodzeného
vzťahu medzi veľkosťou týchto prísaviek          a
telesným vzrastom chobotnice, sa tvrdí:       že v
hlbinách žijú kraky,   ktoré majú dokonca viac ako
15 metrov.



            Morské čerty (Lophiidae):hlbinné ryby,
ktoré dostali svoje meno najskôr preto,    že majú
veľmi neestetický,            až desivý zovňajšok.
Pravdepodobne,     všetky druhy čertov sú obdarené
fosforeskujúcim zariadením, ktoré,   aj keď žijú v
absolútnej tme    - nie je určené na svietenie si.
Slúži na lákanie dôverčivej koristi.      Niektoré
čerty majú na hlavách, dlhý             - na konci
svetielkujúci výrastok,   ktorý pripomína udicu, a
dokonca bol ulovený aj čert,  ktorý má toto svetlo
priamo v ústnej dutine.    Chcieť teda, aby vám do
papule lietali pečené holuby,       nie je až taká
bezpríkladná opovážlivosť.



            Nahožiabre slimáky (Nudibranchia):  sú
onými najkrajšími slimákmi,        ktoré sa vyššie
spomínajú.    Nemusia sa nevyhnutne páčiť každému,
pravda, rozhodne sú pestré a veľmi zaujímavé. Dosť
sa podobajú na bežné slimáky bez ulity,  akurát že
majú po tele    množstvo konárikovitých výrastkov,
pomocou ktorých vo vode dýchajú.          V týchto
vonkajších žiabroch (odtiaľ – nahožiabre)       sú
schopné ukladať aktívne pŕhlivé telieska,  získané
zo sasaniek, ktorými sa živia.   V prípade potreby
potom slimáky samozrejme pália.     (Mám pocit, že
toto poznám, lebo keď som sa onehdy za telocvičňou
dotkol istej drobnej spolužiačky,      okamžite ma
začalo celé telo páliť,       a najmä tie facky na
lícach - ihneď mi malo byť jasné,       že sa dnes
akurát prejedla žihľavy,    lebo predtým už bývala
viackrát v pohode.)



            Bieluhy       (Delphinapterus leucas):
veľrybovité cicavce,         okrem už spomenutého,
zaujímavé tým,  že nemajú chrbtovú plutvu,    a že
medzisebou komunikujú zvukovou škálou obnášajúcou:
zhruba 40 hlasových prejavov,   preto sa im hovorí
aj: najuvravenejší obyvatelia mora.



            Narvaly (Monodon monoceros):   Rovnako
ako bieluhy nemajú chrbtovú plutvu               a
špicatý „roh“, je vlastne:      evolučne premenený
rezák,     ktorý má slúžiť na prederavenie hrubého
polárneho ľadu. Majú ho iba samce,     a môžu teda
galantne sprostredkovať samiciam nadýchnutie     a
vôbec, pozvať ich trocha na vzduch.



            Photoblepharon:  ryby, oddychujúce cez
deň v hlbinách a v noci:    putujúce ku hladine za
potravou,  ktorú takisto,  ako morské čerty lákajú
svetielkujúcim orgánom. Tento majú tesne pod očami
formovaný:      do podoby polkruhovitého telieska.
Pravda, používanie takýchto pascí je vždy záludné.
Môže sa stať,  že lovec priláka niečo oveľa väčšie
a pažravejšie a stane sa potom naopak korisťou.
            Vráskavec ozrutný        (Balaenoptera
musculus):  ďalšia veľryba,       a popritom vôbec
najväčší existujúci živočích,  a snáď aj,    úplne
najväčšie zviera, aké kedy na Zemi žilo.    Samica
dorastá do viac ako        tridsať metrovej dĺžky
Napriek svojej veľkosti,        sú vráskavce veľmi
mierumilovné,  čo je viac menej typické pre všetky
druhy veľrýb, dokonca sa zdá,  že kolektívne trpia
akousi čudnou depresiou, ktorá ich niekedy doženie
až na plytké pláže,     kde potom vytrvalo páchajú
samovraždu.      Možnože to súvisí s ich zväčšeným
mozgom a vysokou inteligenciou,            čo vždy
signalizuje, že prichádzajú problémy,   alebo: sme
im zasmradili more až tak, že si  spomenuli odkiaľ
prišli a pokúšajú sa vrátiť; pravda, keby sa im to
podarilo, znamenalo by to iba vystúpiť z kaluže do
blata.



             Vráskavec dlhoplutvý       (Megaptera
novaeangliae):   Ešte jedna veľryba,      ktorá je
zaujímavá    svojou prepracovanou stratégiou lovu.
Poľuje     na obrovské húfy maličkých strieborných
rybiek tak,  že pod ne podpláva a začne vypúšťať z
úst bublinky: tisíce bubliniek, až pokým sa z nich
nestane obrovská priehľadná sieť,     do ktorej sa
chytí naraz celé mračno.       Vráskavec ich potom
všetky naraz zhltne. Určite je dosť záhadné, prečo
rybky nevyplávajú z bublín von,       hoci to môžu
pokojne, v ktorúkoľvek chvíľu, urobiť.    (Dosť mi
to pripomína jedno dievča,     do ktorého sme boli
kedysi v škole viacerí, osudovo zaľúbení:  pretože
aj jej slová, smiech, a vôbec všetko,     čo z úst
vypustila, sa okolo nej vznášalo:       ako ružové
bublinky, a presne tak, aj my tĺci,  sme všetci do
jedného v tom oblaku šampanského čučali:   ako tie
sprosté ryby.      A ešte to, že si dávala ruku na
tvár, vždy keď sa smiala             – najmä to ju
usvedčovalo:  lebo vraj takisto to robia aj ľadové
medvede, keď číhajú na korisť – zakrývajú si labou
svoj čierny nos, aby ich neprezradil   - lebo inak
sú, ako sa vie, celé biele.)
              Manta dvojrohá    (Manta birostris):
obrovská veľraja. Najlepšie si ju predstavíte ako:
čierneho šarkana s krídlami      - o rozpätí cca 6
metrov, alebo: ako fantastický lietajúci koberec.



              Morská vydra (Enhydra lutris):  Síce
patrí do neveľkej a miestami značne privilegovanej
skupiny tvorov,    ktoré dokážu používať nástroje,
ale má naozaj krásnu kožušinu,  takže je pomaly na
vymretie.   Prakticky vôbec neopúšťa more, ani keď
spí a rodí mláďatá.   A keďže je, podobne, ako jej
pevninové príbuzné,            obdarená výnimočnou
inteligenciou a ešte si aj rada pomaškrtí, naučila
sa šikovne rozbíjať tvrdé balenia ježoviek: Ponorí
sa pre dva kamene,  ľahne si na chrbát do chalúh a
ten plochejší si položí na brucho,  potom naňho dá
ježovku a jednoducho ju roztlčie.  Pevninové vydry
si vraj robia z blata tobogáň    a celé dni sa iba
tak jašia. (Nemôžem si pomôcť, ale toto sa mi zdá,
vzhľadom k okolitej všeobecnej pudovosti         a
účelovosti - šokujúco neužitočné.)



              Morské ihly (Syngnathidae):     Ryby
patriace do jednej čeľade      s morskými koníkmi.
Všetky druhy tejto čeľade       sú typické svojim
zvláštnym tvarom tela.          Tento im poskytuje
privilégium zmiznúť medzi chaluhami  a takto nebyť
na očiach prípadným záujemcom o ich mäso.
              Raja mramorová  (Torpedo marmorata):
Vraj primitívna ryba, ktorá má v tele, podobne ako
paúhor (Electrophorus electricus),      zabudované
zariadenie na výrobu elektriny    - týmto omračuje
svoju korisť, ktorú potom omámenú požiera.  Všetky
raje majú ploský tvar tela,    sú teda okamžite po
zabití vhodné na umiestnenie k posteli ako trofeje
alebo sa môžu ihneď použiť,      vzhľadom k svojej
praktickej drsnej koži, ako rohožky pred dvere.



              Platesy (Pleuronectidae):      Ryby,
ktoré sú po vyliahnutí istý čas súmerné, majú teda
vretenovitý tvar          - taký, na aký sme u rýb
zvyknutí.    Neskôr, sa ale začnú „klásť“ na jednu
stranu    a prebehnú u nich spomínané morfologické
zmeny,  takže dospelé majú sfarbenú iba hornú časť
splošteného tela,     kým dolná je väčšinou biela.
Hornú časť dokážu farebne prispôsobiť dnu,      na
ktorom práve spočívajú.



              Sargasové more:       Čudné miesto v
atlantickom oceáne.   Plávajú tam obrovské kolónie
rias,      v ktorých sa skrývajú celé spoločenstvá
unikátnych tvorov.    Jedny sa schovávajú, aby ich
nenašli,  druhé zasa,       aby ich nebolo vidno a
niektoré,  jednoducho iba tak miznú. Myslím, že sa
ešte stále pátra kam sa vždy stratia úhory,  ktoré
sa sem chodia páriť.  Prídu, zmiznú a o nejaký čas
sa objaví mlaď.  Táto ihneď po narodení znervóznie
a začne sa pripravovať na strašnú,     mnoho tisíc
kilometrovú, cestu do vnútrozemia,   ktorú čoskoro
aj naozaj podnikne.      Možno to tie malé háďatká
robia iba preto,     aby sa mohli potom po návrate
ešte efektnejšie vypariť.    Mimochodom, Sargasové
more susedí so súostrovím Bermudy.
              Sépia: známa chobotnica, ktorá,   čo
už nie je také známe – dokáže okamžite meniť farby
a vzory kože a nerobí to,   iba keď chce splynúť s
prostredím:    ale vraj vyjadruje farebne aj svoje
okamžité nálady a rozpoloženia.   V nebezpečenstve
má teda výhodu, že môže okamžite splynúť s okolím,
môže to urobiť aj vtedy,   keď chce byť jednoducho
sama, a to ešte stále nie je všetko – môže sa ešte
stratiť dotieravcom v atramentovom oblaku        a
vlastní aj svoj osobný tryskový motor (trubicovitý
orgán pri koreňoch ramien),        prostredníctvom
ktorého v okamihu vystrelí preč spiatočkou.



              Latiméria divná:          (Latimeria
chalumnae):  jediná v súčasnosti žijúca zástupkyňa
lalokoplutvých rýb.       Pri preparovaní vykazuje
rozčuľujúci neochotu spolupracovať  - pretože hneď
ako ju vytiahnete na vzduch,          stráca svoju
nebovomodrú farbu a mení ju na,   akúsi nehoráznu,
sivú.          (Podľa posledných výskumov existujú
Latimérie dve,           avšak ich neochota dať sa
preparovať naďalej pretrváva.)




Späť...
Ďalej..
Viac...